autor: Elena Hamouzová Vaníčková
Alojza ja vnímam ako človeka pokojnej povahy, bol neobyčajne srdečný a úprimný.
Veselosť, čistota pokora a viera. To boli vzácne prvky jeho krásnej duše. Jeho veľkou láskou boli chudobní. Rozdával všetko, čo mal. Všetko, čo mal vo vrecku, bolo pre druhých, rovnako ako to, čo mal v srdci. Nežil pre seba, narodil sa, aby sa daroval.
Silu na všetko nachádzal v modlitbe. Nočné adorácie, svatá spoveď, či modlitba posvatného ruženca boli preňho také samozrejmé ako jeho obľúbené výstupy na hory, kde túžil kontemplovať veľkosť stvoriteľa.
Dá sa povedať, že tam, kde on objavil svoje najvyššie ľudské poslanie – v službe chudobným a chorým, našiel vo veku 63 rokov aj zavŕšenie svojej pozemskej púte.
On naozaj veril, že nebeské kráľovstvo je tou najvačšou hodnotou, o ktorú sa máme usilovať už tu a teraz. Preto on upredňostňoval službu Bohu a blížnym pred hľadaním svojho prospechu, bohatstva a svetských márností.
Alojz sa narodil na Orave, v dedinke Krásna Horka. Tam priadol svoje prvé sny. A tam sa i rád vracal ako sa lastovičky vracajú do svojho hniezda. A čím bol starší, ďalej od mladosti, tým to puto bolo mocnejšie, strmšie. Veĺmi miloval svoje rodisko, hory, Roháče, vyznával a ukrajoval si z neho ako z veĺkého dobrotivého pecňa chleba. On vedel s ľuďmi majstrovsky narábať.
Alojz bol naozajstým veriacim človekom, on veril, že viera, ktorú dostal vo sviatosti krstu mu ukazovala, že sám neurobí nič, ale ak Boh bude stredobodom každého jeho skutku, potom vždy dosiahne cieĺ.
On naozaj veril, že nebeské kráľovstvo je tou najvačšou hodnotou, o ktorú sa máme usilovať už tu a teraz. Preto on upredňostňoval službu Bohu a blížnym pred hľadaním svojho prospechu, bohatstva a svetských márností.
On dobre vedel, že cieľ, pre ktorý sme boli stvorení, nám ukazuje cestu, ktorá je posiata trním, ale nie je smutná. Napriek tomu, že vedie cez utrpenie, je radostnou cestou.
ja som ho vnímala ako dieťa, poznala som ho, keď mi bolo tak 6 rokov a vtedy deti vnímajú, asi teda, nie spoznávajú.
On vedel, že láskou sa do ľudí zasieva pokoj. Nie pokoj sveta, ale pravý pokoj., ktorý nám može dať jedine viera v Ježiša Krista.
On vedel načúvať druhým, vedel, kedy mlčať, kedy načúvať, ale vedel kedy prehovoriť, zastať sa. On dokázal sprevádzať svoje slová ale nie aby ukazoval svoju obratnosť a šikovnosť v reči, ale aby s nimi priviedol druhých k dobru.
Určite bol múdry a spravodlivý, ale vedel, že tento výnimočný dar mu bol daný.
Neustále sa snažil čoraz viac otvárať srdce tým, ktorí boli v núdzi, najma chudobným, chorým a opusteným. Krásne tým napomáhal blížnym oslobodzovať sa z akéhokoľvek druhu duchovnej, či telesnej biedy. On ale nepomáhal iba priateľom ale aj neznámym a určite aj tým, ktorý ho možno nemali radi.
Nemali ho radi možno pre jeho otvorenosť a preto, že hovoril pravdu.
Bol naklonený žiť v úplnej čistote, on veril, že len tí, ktorí majú čisté srdcia, možu uvidieť Božiu tvár a sú schopní vidieť Boha aj tam, kde ho iní vobec nevidia, pretože vidia iba seba. On videl krásu stvoreného sveta, ale aj krásu každého človeka.
Veril určite v ten pravý, Boží pokoj, pokoj Pánov, o ktorý sa ale plnými dlaňami dokázal rozdeliť.
Veril, že i napriek našim každodenným zápasom, trápeniam a ťažkostiam je možno rozsievať pokoj v slovách i v skutkoch, uprostred tohto sveta, ktorý je plný nepokoja a tým z nás on utváral Božie deti.
Veril, že my musíme nie prežívať, ale žiť. Jeho podopierala silná viera, mal silnú nádej, že raz skončí v nebeskej vlasti
Veril pevne, že Bohu musí odpovedať na jeho povolanie a musí ho nasledovať so všetkými dosledkami.
Alojz bol kresťan katolík a to znie hrde.